http://mili911.blog.pravda.sk/

Bolo skoré popoludnie, ked som sa vybrala s dcérkou nakupovať do hypermarketu. V rukách som držala lístok, ktorý som si vopred pripravila. Potrebovala som dokúpiť veľa vecí, tak som si ho napísala , aby som na niečo nezabudla. Moja sedemročná dcérka Ivanka chvíľku trpezlivo chodila spolu so mnou pomedzi regále, ale neskôr ju to prestalo baviť.

„Maminka, môžem sa ísť pozrieť medzi hračky“ opýtala sa ma nedočkavo.

„Môžeš, ale ostan tam, aby si sa nestratila“ odvetila som a nadalej sa venovala vkladaniu tovaru do košíka. Asi po polhodinke som sa ju vybrala hľadať. Našla som ju na dohovorenom mieste. Košík bol až po samý vrch naložený tovarom a tak sme zamierili k pokladni. Zaplatila som dosť vysokú sumu a kráčala smerom k východu. V tom ku mne pristúpil pracovník SBS a požiadal ma, aby som s ním išla dozadu k informáciám.

„Preboha, hádam nemám v kabelke zabudnutý balíček kávy, ktorý som si do nej ráno pripravila“ preblesklo mi okamžite hlavou.

V zadnej miestnosti prikázal príslušník SBS mojej dcérke vyvrátiť všetky vrecká. Dcéra ho bez odvrávania poslúchla. A nič. Všetko bolo v poriadku.

„A teraz mi ukáž, čo máš v ponožkách“ povedal prísne.

„My sme ťa totiž nasnímali kamerou.“

Dcéra sa zohla a z ponožiek vybrala za hrsť nejakých obrázkov. Takmer sa mi zahmlilo pred očami. Boli to samolepky, ktoré zbierala do svojich dvoch albumov. Mala ich množstvo, pretože každý z rodiny jej takmer denne priniesol jeden, či dva balíčky. Aj sama si ich kupovala. Je to veľmi sporovlivé dieťa, ktoré si každú korunku odkladá. Aj dnes na krku mala taštičku, v ktorej mala penazí aj na 5O takých balíčkov.

„Toto musíte zaplatiť. Je to desať balíčkov po piatich samolepkách“.

„Áno, samozrejme, nech si to zaplatí zo svojho“ povedala som so stiahnutým hrdlom a myšlienky s otázkami v hlave sa striedali s pocitmi ľútosti, sklamania, či hnevu.

Jeden s členov SBS odišiel s mojou dcérou k pokladni. Druhý vidiac moje rozpoloženie mi porozprával, čo videli. Dcérka behala okolo hračiek a zašla k tovaru so samolepkami. Vzala pár balíčkov, rozbalila ich, obrázky vložila do ponožiek, starostlivo napravila nohavice a odišla do oddelenia elektro. Otvorila jednu chladničku, potom druhú, tretiu, štvrtú a niečo do nich vložila. Boli to obaly zo samolepiek, preto sme nepípali, ked sme prechádzali cez pokladnu.

Bola som v hroznom duševnom rozpoložení, mala som pocity zlyhania vo výchove, ale najviac ma desila predstava, že jej konanie bolo tak precízne pripravené. Prešpekulované. Kde sa to v nej vzalo. Dnes sú to obrázky, zajtra parfém, pozajtra bankový podvod. Pri týchto predstavách mi prebehol mráz po chrbte.

Pracovník SBS sa spolu s dcérou vrátili k nám do kancelárie. Dívam sa na dcéru, ktorá teraz pôsobila vcelku pokojne akoby sa nič nestalo.

„Sadaj a trhaj, všetky tie samolepky roztrhaj a zahod do koša.“ Udivene na mna pozrela a horlivo zaprotestovala.

„Ale mami, ved ja som si ich kúpila a zaplatila“ rozplakala sa, ked som trvala na svojom.

„Nie kúpila, ale ukradla. Keby to bol nákup boli by sme to zaplatili spolu s tovarom, ktorý je tu v košíku.To, čo si teraz zaplatila bola pokuta za to, že si urobila niečo, čo nebolo správne. Takže roztrhaj všetky samolepky, aby si si zapamätala, že to, čo si ukradla ti nepatrí.“

Tichúčko plakala, ked trhala samolepku za samolepkou a nakoniec ich roztrhané vysypala do smetného koša. Ani neviem ako sme z kancelárie vedúceho odišli. Cesta domov prebehla nemo. Ja som tuho rozmýšľala a dcéra zaťato mlčala so slzami v očiach.

Doma som takisto bez slova pripravila olovrant, zaniesla ho dcére do izby a odišla. V tom zazvonil zvoniec pri dverách a prišla Ivankina spolužiačka Betka. Vpustila som ju dnu a poslala za dcérou. Bola som unavená a zmätená z prežitého zážitku. V kuchyni som pripravovala večeru a práve vo chvíli, ked som kráčala ku dverám detskej izby, že zanesiem deťom piť. Začula som ako Betka vraví mojej dcére.

„No ako, fuguje to, podarilo sa ti? Aj Martinovi a Katke sa to podarilo“.

„Nie nachytali ma a nasnímali kamerou“ odvetila moja dcéra. Z rozhovoru som pochopila, že spôsob ako prísť bezplatne k samolepkám fungoval v škole ako návod. Betka sa ho bála zrealizovať a Ivana sa jej chcela zavdačiť tým, že jej pár balíkov samolepiek prinesie. Tiež som tuho rozmýšľala, prečo to urobila. Oba albumy so samolepkami mala polepené, vždy ich dostávala dosť a medzi deťmi si navzájom vymienali tie, ktoré mali navyše s tými, ktoré im chýbali.

Betku som okamžite poslala domov. Sadla som si k Ivanke a porozprávala jej rozprávku o tom, že priateľstvo sa nedá kúpiť. Každý večer som jej rozprávala rozprávky. Nie také naozajstné, ale vymyslené. O čom mali byť rozhodovala ona. Povedala pár slov, zvyčajne to bol aktuálny zážitok z dna a ja som improvizovala. Dnes som urobila výnimku a tému som vybrala ja.

Verím, že sa mojej dcérke tento zážitok vtlačil hlboko do pamäti a uvedomila si, že krádež je skutok, ktorý nie je správny, býva potrestaný a že kradnutá vec jej nepatrí a preto z nej nemôže mať radosť.