Za oknom na oblohe bolo vidno hviezdy. Pohľad, ktorý by ju bežne potešil a upokojil. Teraz ho však nevnímala jasne. Cez zaslzené oči tie hviezdy neboli zreteľné. Cítila sa veľmi bezmocná a v hlave jej vírilo nespočetne veľa otázok. „Kde mohla urobiť chybu a čo zanedbala pri výchove svojho jediného syna?“
Večer prebiehal ako zvyčajne. Venovala sa domácim prácam, prečítala si noviny a cítila sa unavená. Syn sedel ako vždy vo svojej izbe a niečo robil za počítačom. Už dávno sa prestala vypytovať, prečo toľko času trávi za počítačom a čo vlastne robí. Každý pokus o komunikáciu v tejto oblasti končil jeho konštatovaním, že tomu nerozumie. Nerozumela. Programovanie v nejakom XY vnímala ako pokus rozumieť hebrejským znakom. Pre neho však znamenalo široké spektrum záujmu, ktorému venoval maximálny čas. Stále akoby nestíhal. Nemal čas jesť, piť, rozprávať sa, ani pozerať televízor. Zriedkavo si našiel čas výjsť von spolu s kamarátmi. Vítala takú zmenu, bola šťastná, že nie je sám, že nie je osamelý. Cítila, že osobný kontakt je pre neho dôležitou chýbajúcou súčasťou, aby si našli k sebe cestu v komunikácii. Aj v ten večer sa rozhodol ísť za priateľmi. Na obvyklú otázku kde ide, s kým a kedy príde len odvrkol. Nechcela sa s ním hádať. Bol by si to rozmyslel a ostal doma. Odišiel a ona mala zrazu v očiach slzy. Nie, nemá v úmysle ho obmedzovať, kontrolovať, či odstrihávať jeho krídla v rozlete. Nie, nemá v umýsle ničiť jeho mladý život a dusiť ho svojou materinskou láskou. Potrebuje mu len povedať, že má strach, ked nepríde v dohodnutý čas. Nie je na tom nič nezvyčajné, ked jej takú informáciu poskytne, že jej to dodá pocit istoty. Premýšľala o pocite istoty, nebála sa o neho, preto, že by mu neverila. Je to fajn chalan, inteligentný, múdry. V hlave sa jej premietli spomienky, ked bol ešte malý. Zakaždým, ked ho viedla do škôlky sa jej opýtal :“ Určite pre mna prídeš poobede?“
Uvažovala prečo tú istotu potrebuje. Je to preto, aby vedela, že sa vracia domov nie preto, že nemá kam ísť, ale preto, že sa vracia domov ku nej rád.
Prišlo jej to na um ako modré z neba, už vedela, čo zanedbala, čomu nevenovala dostatok pozornosti. Pocitom, vnímaniu svojho syna a preto odzrkadľuje tú potrebu získať istotu. Skúsi to krok za krokom. Ešte nie je neskoro. Nikdy nie je prineskoro priznať si chybu, ktorú urobíme.Mili