Sme jasnovidcami už od narodenia, alebo sa nimi stávame v priebehu vzájomných interakcií s druhými ľudmi?
Pri hádke s partnerom, manželom, priateľom, či kolegom a okamžite vieme ako myslel, to čo myslel, ako cítil to, čo cítil a na základe svojho jasnovidectva mu dokážeme prisúdiť motiváciu a dôvod, pre ktorý sa s nami pustil do slovného súboja. Vzápätí sa ho pokúšame odzbrojiť silnými argumentami.
Jasnovidectvo však očakávame aj od našich najbližších. Cítime sa zle, sme nespokojný, unavený, nie sú uspokojované naše pocity a potreby, ale prekonáme sa, ideme na rezervu a očakávame od našich najbližších, že si to všimnú a preberú na seba časť povinností.
Malé deti si nelámu hlavu s nejakým jasnovidectvom. Pýtajú sa stále dookola na to, čo ich zaujíma, pokiaľ nedostanú odpoved, ktorej rozumejú. Vytrvalo vyžadujú uspokojenie svojich potrieb a ked sa im nedostáva toho, čo chcú, či potrebujú, pýtajú sa znovu, kým nedostanú odpoved, ktorá ich uspokojí, alebo kým sa im nedostane vysvetlenia prečo to, či ono dostať nemôžu.
Nebudme teda jasnovidcami a učme sa komunikovať tak, aby sme rozumeli a pochopili, čo nám hovoria tí druhí a aby tí druhí rozumeli a pochopili nás.