Nepáči, sa mi, ked nás cigáni okrádajú. Mám des, ked sa do jedného autobusu nastúpi pár takých počerných spoluobčanov a krikom, či prihlasným hovorom je ich plný autobus. Automatický reflex ma prinúti potľapkať a bližšie k telu si pritiahnúť kabelku. Nepáči sa mi, že sme im vzhľadom na rôzne dohody EÚ a podobné záväzné dokumenty nakúpili zubné kefky a pasty za 2 mil. bývalých SK. Rovnako som zásadne proti aby, boli neustále podporovaní štátom. Ide ma poraziť, ked vidím v spravodajstve, že nadávajú a kričia, prečo nedostanú nové domy, lebo tieto, čo im mesto postavilo pred pár rokmi nie sú dobré. Nemajú v nich vodu, elektriku a všade naokolo sú potkany a ako potom oni majú vychovávať svoje deti. A v konečnom dôsledku sa mesto aj tak musí o nich postarať, aby nebolo vláčené kade tade v médiách, či po súdoch. Nepáči sa mi, ked ma zmastia, napokon okradnú a celý incident je označený len ako krádež a vtedy nie je moje napadnutie klasifikované aj ako rasistický útok, alebo v opačnom garde sa tak deje.
Nepáči sa mi, ked bezdomovec sedí pred hypermarketom a dotieravo žobre. Je mi jedno, čí je Slovák, či Madar, Ukrajinec, Rusín, alebo Róm. A vôbec neznášam, ked sa na mna niekde prilepí v natrieskanom autobuse. Neznesiteľne páchne a prediera sa so svojimi igelitkami tam, kde predpokladá, že sa miesto na sedenie uvoľní. A naozaj sa uvoľní, pretože využije jediné, čo vlastní… zápach.
Neznášam tie holé lebky, ktoré majú okolo tela omotané akože retiazky. A už vôbec mi nie je po vôli prejsť okolo skupinky týchto ľudí. Najmä ak slovne útočia na prechádzajúcich ľudí. Využívajúc tú skutočnosť, že mnohí z nás radšej budú držať hubu, pretože ich správanie je nevyspytateľne a je im jedno komu rozbijú lebku, či ho dokopú svojimi balerínkami s oceľovou špicou.
Neznášam tých, klipkajúcich očami a hlavou spustenou kaprujúcich, či bujaro zrýchlených a akčných feťákov, ktorí sa presúšajú v MHD od jedného veľkého obchodu k druhému, aby si nakradli na dalšiu dávku. Presúšajú sa nenápadne, alebo spôsobujú rozruch a často bývajú úspešní a nešťastník o mobil, či penaženku ľahší.
Nepáči sa mi, ked ma nejaký Vietnamec na trhu ošmekne, alebo mi predá tovar, ktorý je šit. A pri reklamácii si na mna zavolá troch dalších, aby som ustúpila presile.
Nepáči sa mi, ked prídem na úrad, či do obchodu a tam sa ma z prehľadom opýtajú madarsky, čo chcem. Ked sa priznám, že nerozumiem, lebo to je jediné slovo, ktoré v tom jazyku viem povedať. Niektorí sa mi pokúsia lámanou slovenčinou výjsť v ústrety, ale niektorí ma totálne odignorujú, že mi nerozumejú. Neznášam, ked som tu doma na Slovensku a nedokážem sa dohovoriť. Mám výhrady k tomu ako je možné, že sa nedohovorím slovenčinou. Všetky tie madarskoslovenské potyčky mi už lezú na nervy. V Amerike je taká jazyková rôznorodosť obyvateľstva a predsa sa možno dohovoriť úradným jazykom a nikoho nezaujíma, že ten, či onen je inej národnosti. Tam je povinnosť dobre sa naučiť úradný jazyk.
A čo mi vadí úplne najviac, ked si spoločnosť, či mnohí ľudia v nej účelovo zamienajú odmietanie a kritizovanie, príživníctvo, násilie, delikvenciu a iné negatívne správanie u akéhokoľvek človeka za rasizmus, či iný izmus.