Máme jedinenčné myslenie, cítenie a vnímanie sveta. Predchádzali mu individuálne skúsenosti, zdieľané pravdy, tvoriace súčasť rodinného prostredia, alebo spoločnosti.
Písaním a vyjadrovaním odovzdávame svoje myšlienky iným nie preto, aby sme získali potvrdenie tej svojej pravdy, ale aby sme v iných evokovali potrebu vyjadriť sa, či aspoň zamyslieť sa.
Nech sú naše pohnútky písať, komentovať, vyjadrovať sa akékoľvek, mali by sme byť pripravení aj na negatívne ohlasy. Vedieť povedať svoj názor s noblesou a vedieť s noblesou prijať názor toho iného je umenie.
Nemusí sa nám páčiť štýl, alebo obsah napísaného. Možeme ho vnútorne, alebo verejne odmietnúť. Dokonca nás nik nemôže prinútiť prečítať si ho, alebo reagovať naň.
Písané slovo každého z nás je sebavyjadrením tej jedinečnej tvorivosti a má zvláštny charakter. Toto individuálne v nás by sme mali akceptovať u každého.
Opačný, či negatívny ohlas na písané slovo nie je útokom na našu osobu, nezasahuje do samej podstaty nášho sebaprijímania. Sú to myšlienky iného, človeka a je na nás, či ich príjmeme a stotožníme sa s nimi, alebo ich odmietneme.
Myslieť si, že tí, ktorí nás kritizujú, odmietajú naše videnie sveta nami pohŕdajú, či nás ako bytosti odmietajú, by asi nebolo veľmi produktívne pre nikoho.