http://mili911.blog.pravda.sk/

Ako hlasno je potrebne kričať, aby sme počuli.

Máme pocit, že majú všetko, čo potrebujú. Bývanie, stravu, počítač, zábavu, dobrú školu, priateľov, záujmy a nás rodičov. Dospievajúce deti. Občas nás vytáčajú svojimi poznámkami do nepríčetnosti, občas nad ich správaním krčíme ramenami, ale v podstate máme pocit, že im nič nechýba. Všetko, čo je tkz. mierne mimo normu pripisujeme puberte, z ktorej vyrastú. No nie všetky. Stačí čítať články v novinách, sledovať televíziu, či stránky internetu. Z takzvaného tolerovaného mimo normatívneho správania nám z puberty nevyrastú mladí ľudia, ktorí si siahli na život. Nie je ich málo ani u nás na Slovensku ani v zahraničí. Hľadajú sa rôzne príčiny, prečo práve takýmto spôsobom umierajú mladí ľudia. Depresia, kríza, nedostatok lásky, rizikové rodinné zázemie, rizikové správanie, drogy, sklamanie v láske a mnoho mnoho dalších dôvodov, ktoré spektrum života prináša. Zjednodušene by sme mohli povedať, že naším deťom chýbajú tie správne uši, ktoré by rozoznali signály, že sa s nimi niečo deje, niečo, čo nevedia v danom momente adekvátne spracovať. Niečo, čo sa deje za určitej situácie v každom človeku od obdobia dospievania až do neskorej staroby. Hovorím o pocitoch, o náladách, o pokusoch presadiť sa v živote, či  v rôznych situáciách, o snahe byť akceptovaný tými druhými, či akceptovať druhých. Tí, ktorí mali v období dospievania okolo seba vnímavých ľudí z radov rovesníkov, či iných o trošku starších z radov dospelákov mali pomocnú ruku. Možno však mali aj to šťastie, že boli spoločenskí a dostali sa k nim tie správne informácie, či adekvátna pomoc, ktorá pomohla vyriešiť ich zmätok, problém, alebo len poskytla útechu v momentálnej situácií. Ako sa však priblížiť k introvertom, ktorí viac komunikujú na internete, na rôznych fórach a sociálnych sieťach? Z jednotlivých článkov, ktoré hovoria o samovraždách mladých ľudí, ktorí nevykazovali nijaké zjavné starosti, mali milujúcich rodičov, dobrých priateľov, úspechy v škole, či lásku v mnohých z nás vyvierajú pocity smútku a účasti s rodinami, ktoré prežili, či prežívajú stratu dieťaťa. No rovnako sa v mnohých z nás znova a znova nástojčivo ozýva volanie biť na poplach a nebyť pasívny. Takto zmarený život nie sú len písmenká, či článok v novinách, ktoré si prečítame a zakúrime nimi v peci. Pre tých, ktorí poznali týchto mladých ľudí je to strata milovanej bytosti, priateľov, či známych a pre nás ostatných je to strata jedinečnej individuality, ktorá mohla mať nesmierny význam pre celú spoločnosť. Možno tým strateným životom sme prišli o unikátneho vedca, lekára, či filozofa, možno naša spoločnosť prišla o skvelú mamu vychovávajúcu svoje deti, možno sme prišli o skvelú učiteľku, či diplomata, alebo poeta. To sa žiaľ už nikdy nedozvieme. Pýtajme sa tých, ktorých sa to týka. Pýtajme sa našich dospievajúcich detí, ktoré toľko času strávia pri svojich PC, pýtajme sa, kto im je blízky, koho chcú osloviť, s kým sú ochotní hovoriť o tom, čo ich trápi, čo  a koho si dokážu predstaviť ako tie správne uši, ktoré by im boli schopné v prípade potreby podať pomocnú ruku. Mili