http://mili911.blog.pravda.sk/

Sme bežná rodina ako je tá vaša a náš život prebiehal celkom normálne. Sledovali sme televíziu, správy, dianie vo svete, kde je toľko násilia, drog, krádeží a iného delikventného správania, ktoré sme vnútorne odsudzovali s tým, že správnou výchovou sa to nám stať nemôže.

Žijeme na veľkom sídlisku. Máme troch synov, ktorých sme viedli k zdravej výžive a k správaniu, ktoré je spoločensky akceptované. Najstarší Pavel mal už sedemnásť a domáhal sa väčšej osobnej slobody. Chcel tráviť viac času vonku s kamarátmi a chodiť na diskotéky. Neznášal naše časové obmedzenia, ktoré sme mu ukladali, pretože mu bránili „voľne dýchať“. Viedli sme nekonečné debaty o tom, že nie je správne ponocovať cez bežný týždeň, že má školské povinnosti a podobne. No vo veku sedemnásť rokov sú akékoľvek argumenty o nejakom zdravom trávení voľného času a pobytu medzi kamarátmi, zabité argumentom, že mu neveríme, celkom zbytočné. Ustúpili sme. Náš syn sa mohol slobodne rozhodovať o tom kde a koľko času bude tráviť s priateľmi, pokiaľ to nebude mať negatívne dopady na jeho školu a domáce povinnosti. Mal na starosti psa, ktorého si kúpil za vlastné peniaze už ako jedenásťročný.

Paľo sa najčastejšie stretával s kamarátom Ondrom. Poznali sme jeho i jeho rodičov. Občas sme sa my dospelí stretávali na návštevách doma, alebo v záhradnej reštaurácií na kofolu, alebo na pivo.

Samostatnosť a rozhodovanie o sebe si náš syn vysvetlil po svojom. Diskotéky do rána, požívanie alkoholu. Niekoľkokrát mu bolo zle a naraz akoby uťal. Viac sme ho opitého nevideli.

Nepamätám sa, kedy nám začali z bytu miznúť veci a neskôr k tomu pribudli aj peniaze. Paľo sa stával čoraz viac utiahnutejší. Chodil von, do školy, neskoro prichádzal domov. Takmer sme ho nevideli. V škole jeho výsledky boli aj naďalej dobré a my sme hľadali príležitosť, kedy sa s ním porozprávať.

V jeden sobotňajší večer som manžela pri sledovaní televízie požiadala, aby mi dal peniaze na nákup daru pre nášho vzdialeného príbuzného. Vstal zašiel do predsiene a onedlho som začula krik a nadávky. Vyšla som z izby a videla ako sa manžel náhlivo oblieka a berie do rúk hrčavicu, hrubú palicu ako koleno, ktorú nosil so sebou, keď išiel na noc do záhrady. Rýchlo som sa obliekla a utekala s ním, nevediac kam ideme a prečo. Manžel zamieril k paneláku, kde býval Paľov kamarát Ondrej. Vyšli sme na poschodie. Muž energicky zazvonil a potom zabúchal päsťou na dvere. Chvíľu bolo ticho a potom zpoza dverí bol počuť šuchot. Dvere sa otvorili a v nich stál Ondrej.

„Kde je Paľo“ zhúkol na neho muž.

„Neviem, dnes som ho nevidel“ odpovedal nepresvedčivo Ondrej a vyhýbal sa priamemu pohľadu.

„Vaši sú doma ?“ opýtal sa manžel. Nečakal na odpoveď a pretisol sa popri Ondrovi do haly. Prebehol všetky miestnosti. Nik nebol doma. V obývačke na stole uvidel škrtidlo, ohnutú kávovú kyžičku, kyselku, zapaľovač, injekčné striekačky a malé poskladané obáločky.

„Ešte raz sa ťa pýtam, kde je Paľo“ zreval na neho a zahrozil mu hrčavicou.

Pokiaľ Ondro stihol zareagovať ozvalo sa so susednej miestnosti hlasné kýchnutie. Muž vbehol do spálne a ja jeden krok za ním. Prebehli sme pohľadom po miestnosti, bola prázdna. Moje oči sa zastavili na perináku. Podišla som k nemu a otvorila ho. Medzi perinami som si nemohla nevšimnúť šticu tmavohnedých vlasov nášho syna. Vytiahla som ho za ne von. Veľmi sa mu nechcelo výjsť a neustále premáhal potrebu kýchať. Bol totiž silne alergický na husacie perie.

„O tomto sa porozpravam s vašimi. A ty sa ber domov“ zahrmel manžel.

Po príchode domov sme sa chceli so synom porozprávať. Pri pohľade na jeho klipkajúce oči a nasprostastý výraz tváre sme usúdili, že na to nie je vhodný čas. Uložili sme sa spať. Celú noc som sa spolu s manželom prehadzovala na posteli. Mlčali sme, ale ja som z toho polku času preplakala. Ráno hneď po prebudení sme zašli za Paľom do izby. Bol už oblečený a chystal sa von.

„Nikam nejdeš“ rezolútne zavelil manžel. Ale Paľo sa na neho ani neobzrel. Pokúsila som sa mu postaviť v predsieni do cesty. Odhodil ma ako bábku a ja som narazila do skrine a padla na zem. To môjho muža tak rozzúrilo, že schmatol v kúte postavenú hrčavicu a udrel Paľa po oboch nohách. Paľo sa so strašným krikom klátil k zemi ako podťatý strom, ledva sme ho stihli zachytiť.

Ǔder bol taký silný, že mu dolámal obe nohy. Po ošetrení sme ho doviezli domov so sádrou na oboch končatinách. Nemohol chodiť a dostavila sa kríza z abstinencie drogy ….