http://mili911.blog.pravda.sk/

Som spoločenský typ človeka a rada sa bavím Niektoré moje zábavky však môj manžel neobľubuje a tak sme sa dohodli na kompromise. Budeme sa spolu venovať spoločným záľubám a zladíme si čas zábavok, ktoré nás nespájajú.

Návštevy diskoték patrili medzi tie, ktoré môj manžel akceptoval, ale len nerád sa ich zúčastňoval. Po niekoľkých spoločných  návštevách diskotéky usúdil, že sa nemusí nijakej konkurencie z radov našich spoločných známych obávať a spokojne ma púšťal vyblázniť sa pravidelne každý piatok.

Po skončení takejto uvoľňujúcej sa zábavky som mu zavolala a prišiel pre mňa autom.

V tú noc však nebol doma, vedel síce, že sa zabaviť pôjdem, ale rovnako vedel, že som schopná postarať sa sama o seba a dostanem sa v poriadku domov.

Kráčala som spokojná, vytancovaná od autobusovej zastávky smerom do tmavého sídliska. Nikdy som sa nebála, že by sa mi niečo mohlo stať. No v to skoré ráno som mala okolo žalúdka nepríjemný pocit, ktorý ma sprevádzal odkedy som z autobusu vystúpila aj s pár ďalšími ľuďmi. Išla som pomaly a nechala ich predbehnúť ma. V oknách blízkych panelákoch bola tma, len sem tam bolo v niektorom svetlo. Vošla som hlbšie do sídliska a zahľadela sa na tmavé tiché balkóny. Znova som sa pristihla pri tom, že cítim neistotu a zvláštny pocit okolo žalúdka. Uvedomila som si, že to majú na svedomí dvaja mladíci, ktorí ma doposiaľ nepredbehli, ale kráčali pár krokov za mnou. Zrýchlila som aj oni pridali do kroku, zpomalila som, kráčali pomalšie. V hrudi mi prudko začalo búchať srdce ako splašené vtáča. Zmocňovala sa ma panika. A hlavou mi prebehol najhororovejší film o tom, čo sa môže stať. Zrazu som sa rozbehla smerom k paneláku s tmavými a neosvetlenými balkónmi, mávala som oboma rukami a z plného hrdla kričala na manžela.

„Ahoj Peter, príď pre mňa dole do vchodu“.

O pár sekúnd som bola na tichej a tmavej ulici úplne sama. Mladíci sa vyparili a ja som si konečne s úľavou vydýchla. Domov som sa dostala v poriadku. Na druhý deň som o tom porozprávala svojmu manželovi, ktorý sa môjmu zážitku nepotešil a ja som čakala, že mi riadne vynadá. Skôr ako k tomu došlo, predbehla som ho s vysvetlením, že ani jasnovidec by nevidel, či na niektorom balkóne niekto je, alebo nie. Prednášku si odpustil, ale odvtedy každý svoj príchod, keď je tma oznamujem vopred telefonicky a vždy niekto z rodiny v tom čase na balkóne naozaj je.