http://mili911.blog.pravda.sk/

Denne sa stretávame s mnohými ľuďmi, či už pracovne, alebo súkromne. Rozprávame sa, konzultujeme, hádame sa, diskutujeme…verbálny prejav medzi nami možno nazvať mnohými názvami, či slovami. Často nám však uniká vzorec, ktorý sa stal akoby našou prirodzenosťou. Prináša to doba, v ktorej žijeme, alebo okolnosti, v ktorých sa nachádzame?

Neviem.

Dnes som sa rozhodla menej hovoriť a viac počúvať. Počúvala som ten vzorec v komunikácií u každého, s kým som dnes prišla do styku.

Výsledok.

Počula som ako mi vykladali, čo všetko nechcú, čo neznášajú, čo ich trápi, čo ich zaťažuje.

Chápem.

Každý riešime vo svojom živote mnohé veci, naše myšlienky sa ako kolovrátok točia okolo nezaplatených účtov, riešení bežných starostí. Venujeme tomu toľko energie, že nám už ani neostane čas na to, aby sme si uvedomili a mysleli na to, čo v skutočnosti chceme. Nenájdeme si ani päť minút času na to, aby sme sa zastavili a položili si otázku chcem toto, čo práve žijem, alebo chcem čosi iné. Nemáme čas, aby sme to, čo vlastne chceme rozvinuli vo svojich myšlienkach, aby sme povzbudili našu energiu tým smerom a posunuli sa bližšie práve k tomu, čo chceme naozaj. A tak prežijeme život v tom, čo nechceme.

A je presne toto, čo chceme ?

V každom rozhovore som teda položila otázky.

Čo by si naozaj chcel/a ? A čo preto urobíš ?

A to už bol rozhovor o niečom inom. Rezonovala v ňom vášeň, odhodlanie, množstvo nových pohľadov a myšlienok a sila, ktorá drieme v každom človeku ako malá iskrička len ju rozdúchať.