Úryvok
O tom, čo sa stalo sa dozvedel tretí deň. Srdce mu búchalo ako splašené. Nevedel ako veľmi je zranená. Dúfal, že jej môže nejako pomôcť. Večer ju čakal pod terasou, kde zvyčajne parkovala autom. Už z diaľky videl, že je neobratná. Zamykala auto a z rúk jej vypadla jedna z tašiek.
Nechápal ženy. Prečo nosievajú toľko tašiek a kabelku ako cestovný kufor. Podišiel bližšie. Ešte stále si ho nevšimla.
“ Pomôžem ti ? “ spýtal sa tichšie ako chcel. Sťažka sa pootočila, aby videla, kto sa jej prihovára. Na tvári sa jej odrážal smútok zmiešaný s bolesťou pri každom pohybe.
“ Áaaach, to si ty ? Ďakujem “ podala mu obe igelitky a kabelu si opatrne prehodila cez plece.
Mlčky kráčali hore schodmi k bráne. Z vrecka kabátu vytiahla čip a otvorila najprv jedny a potom druhé dvere. Privolala výťah a vošla doň.
“ Na piate “ povedala,
“ Ja viem “ prehodil prudko. Vari si myslela, že zabudol ?
Toľké roky si opatroval všetky detaily. Jej pohľad a úsmev, farbu jej očí, vôňu vlasov, dotyk a aj chuť bozku. Naštvalo ho to, no nechcel ju teraz ničím rozrušiť. Prežila si svoje. Vedel, že hnevať sa v tejto chvíli, by nemalo nijaký zmysel. Len by sa znovu stiahla. Tak ako to robila celé roky. Pre neho bola neviditeľná, neexistovala. Ignorovala akýkoľvek náznak záujmu, ponúknutej pomoci, či náhodné stretnutie. Vyhodila ho zo svojho života, akoby v ňom nikdy nebol. Uzatvorila sa do vlastného sveta. Viedla svoj vlastný život a jemu neostávalo nič iné ako viesť ten svoj. Milovala iného muža. To jemu dala prednosť pred ním. Tisíckrát si položil jednu a tú istú otázku.
“ Prečo si vybrala práve jeho ?“
No láska…tá je slepá. Srdcu nerozkážeš. Vedel o tom svoje. Miloval ju od prvej chvíle aj napriek tomu, že patrila inému a on inej.
Doteraz …
Výťah zastal na piatom poschodí. Pridržal výťahové dvere a vzal jej i kabelu, aby mohla otvoriť dvere do bytu. Chvíľu nemotorne zápasila s vrchným zámkom, ktorý nie a nie otvoriť. Pravú ruku mala zafixovanú v pevnom obväze a ten ju obmedzoval v pohybe. Už už sa chcel ponúknuť, že tie dvere otvorí. Zámok zaklapol a dvere povolili. Vošla a pohybom hlavy naznačila, aby vstúpil. Odložila si kabát a posadila sa na botník v predsieni, aby sa vyzula. Zohla sa ku čižme a pokúšala sa chytiť do zaviazaných prstov držadlo zipsu, ktoré sa jej neustále šmýkalo zo zovretia.
“ Nechaj, tak“ kľakol si pred ňu a jedným pohybom uvoľnil zips najprv na jednej a potom druhej čižme a vyzul jej ich.
“ Ďakujem “ odvetila a ani na neho nepozrela. Obula si kožené šľapky a odkráčala do kuchyne. Šiel za ňou nesúc obe igelitky. Zamieril rovno ku chladničke. Otvoril ju a poukladal do nej nakúpené potraviny.
“ Dáš si kávu ? prehodila unavene,
“ Dám a spravím aj tebe ?“ Prikývla.
Odišla do obývačky. Spoza zatvorených dverí videl ako sa vyzlieka. Vyzliekanie jej zjavne robilo veľký problém. Tričko sa jej zavadilo o zabandážovanú ruku. Pri odopínaní podprsenky si nevedela poradiť s množstvom háčikov na nej. Napokon sa jej to podarilo. Obliekla si oranžovo-pásikavé domáce šaty na zips. A vyzliekla nohavice, ktoré jej pod nimi zostali. Otvorila dvere. Sadla si na sedačku a vyložila nohy na stôl.
Vzal uvarenú kávu a vošiel do izby. Letmým pohľadom si všimol nechutnú modročiernu podliatinu na jej nohe. Ten pohľad jej neušiel, zložila nohy zo stola a stúlila sa na sedačke.
“ Nechce sa mi o tom hovoriť “ povedala odmerane.
“ V poriadku, vypijeme kávu, dáme si cigaretu “ náhlivo odvetil. Dobre poznal, čo znamená, keď sa jej modré oči s malými červenými škvrnkami zúžia. Vyhýba sa a prejavuje svoju nevôľu.
Kávu dopili takmer mlčky. Chcel a aj sa pokúsil otvoriť tú horúcu tému. Kývla len rukou, že netreba.
“ Som unavená, idem si ľahnúť “ nečakala na jeho reakciu. Odsunula pohár a vstala. Zamierila do spálne.
“ Chcem zostať u teba “ ani nevedel ako mu tieto slová vyšli z hrdla.
“ Ako chceš “ odpovedala úplne apaticky.
Ľahla si do postele. Vzala svoj obľúbený vankúš a stúlila sa pod perinou. Vyzliekol si nohavice, tričko, ponožky. Uložil na stolík oproti posteli. ľahol si k nej v spodnom prádle. Uhla bližšie k stene. Nie veľmi na to dbal. Pritúlil sa k nej a objal ju oboma rukami. Zjajkla. Uvedomil si, že má zrejme modriny na chrbte aj na hrudi. Cítil neskutočnú ľútosť aj hnev, za to, čo sa jej stalo. Zdvihol ruku a chcel jej poláskať vlasy. Ako sa dotkol zátylku zastonala. Prstami jemne prechádzal po lebke a nahmatal hrče a opuchliny.
“ Do čerta “ zaklial. Bolo mu jej ľúto. Nežne ju pohládzal po vlasoch a cítil, že je čoraz viac a viac odovzdanejšia. Láskal jej plecia, dotýkal sa šije.
Tichúčko sa rozplakala.
“ Nikdy som nevidela toľko nenávisti a zloby v jeho očiach. Nerozumiem tomu. Prečo mi klamal toľké roky ?“
Nechcel jej odpovedať. Vždy vedel, že si vybrala nesprávneho muža. Vzal ju do náručia a bozkami utieral slzy z jej tváre. Dotýkal sa jej opatrne, akoby po jej tele prechádzal pierkom. Aj z letmých dotykov cítil jej vztýčené prsia, no neodvážil sa ich pohladiť. Vedel, že by to nezniesla. Dnes nie. Ešte nie je pripravená. Pripravená na vášeň, ktorá v ňom vrie. A na lásku, ktorú jej chce dať. Dnes jej bude len oporou. Plecom, na ktorom môže plakať, ramenom o ktoré sa môže oprieť.
Bola príliš unavená, ubolená a o malú chvíľu bolo počuť slabučké chrapkanie. Spala hlbokým spánkom, no celé telo mala v kŕči. Neuvoľnené. Držal ju v náručí a načúval jej plynulému dýchaniu. V hlave sa mu rojilo tisíce myšlienok, pred očami mu prebleskovali obrazy a rozhovory. Toľkokrát jej chcel povedať, že sa mýli, toľkokrát jej chcel vykričať svoju bolesť. Za roky bez nej, na ktoré ho odsúdila. Vedel však, že jej nič vyčítať nebude. Trpela dosť. Sama sa potrestala. Tie roky, ktoré strávila s násilníkom, bez perspektívy, bez akejkoľvek možnej zmeny k lepšiemu, s egoistickým sebcom s narcistickými sklonmi jej neprospeli a nakoniec ju priviedli do tohto neutešeného stavu.
Aj jemu sa chcelo spať. No bál sa zatvoriť oči. Bál sa, že keď sa zobudí, tak zistí, že sníval. Bál sa, že tu nebude, bál sa, že nebude s ňou. Nakoniec predsa len zaspal.
Pod oknami bolo počuť ruch. Otvoril oči a uvidel ju ležať vedľa seba. Ležala stúlená po jeho boku a rukou sa opierala o jeho rameno.. Vpíjal sa pohľadom do jej tváre a hľadal stopy rokov, ktoré prežila s iným. Hľadal vrásky zo starostí, nešťastnej lásky, či stresu. Stále bola pre neho krásna. Miloval jej pery, jej jamku na líci, keď sa usmievala. Miloval jej červené škvrnky v modrých očiach. Miloval jej pohľad, ktorým vedela povedať všetko.
Odpočívala pokojne. Nohu voľne prehodenú cez perinu.
Za denného svetla boli stopy násilia ešte viditeľnejšie. Modriny na nohách začali žltnúť. Na hrdle jej sineli otlačky prstov. Polo odhalený chrbát mala posiaty krvavými podliatinami.
Neovládol svoje city. Začal jej bozkávať modrinu za modrinou, na stehne, na chrbte, na hrdle.
“ Jáááj, to nie, láska “ zamrnčala a odtiahla sa nabok. Zrazu sa prudko zdvihla. V očiach jej uvidel šok a zatvárila sa previnilo.
“ Prepáč mi, prosím. „
Rýchlo vstala z postele. Vedel, že to predtým nepatrilo jemu. Ostal ležať a premýšľal, čo bude ďalej. Neostávalo mu nič iné, len byť trpezlivý. S tým naozaj nemal problém. Bol trpezlivý mesiace, roky.
Obliekol sa, aby ju nepriviedol do rozpakov. Vyšiel zo spálne a zamieril do obývačky.
Sedela na pohovke a držala si hlavu v dlaniach. Sadol si k nej, mlčal a čakal, kým niečo povie. To ticho bolo neznesiteľné.
“ Nehnevaj sa prosím, nebola som pri vedomí “ uhýbala pohľadom. Cítila sa previnilo. A nezaslúžil si, aby ho aj nechtiac zraňovala. Raz stačilo.
“ Viem, je priskoro. Máš toľko času, koľko budeš potrebovať. Už ťa však nenechám samú. Pomôžem ti zabudnúť.“ Myslel to vážne, vedel, že potrebuje čas na to, aby sa spamätala.
“ Poznáš ma, nikam sa neponáhľam a naozaj som verný ako pes.“
Spôsob, akým to povedal jej vyvolal úsmev na tvári. A ona mu verila každé jedno slovo, pretože jeho slová boli aj jeho činmi.
“ Fajn “ bolo jediné slovo, ktoré jej vyšlo zo stiahnutého hrdla.
Díval sa jej do tváre a z jeho očí žiarilo porozumenie. Veril, že čas a príjemné spoločné zážitky potlačia všetko zlé, čo prežila po boku muža, ktorý si nezaslúžil jej lásku, po ktorej on tak veľmi túžil.
Celá debata | RSS tejto debaty