http://mili911.blog.pravda.sk/

Viktóriu svoju dcéru som nevidela tri mesiace. Odkedy odišla do Bratislavy sa mi mobilom ozvala len raz. Premýšľala som koľko času ešte uplynie, kým ma príde navštíviť domov. Spomínam si, že povedala najneskôr na vianoce. Ách, vianoce, tie budú až za päť mesiacov. Telefonát bol krátky, takže som jej nestihla povedať, že ak nemá peniaze na cestu, tak jej ich pošlem. Už niekoľkokrát som sa ju pokúsila zavolať, ale stále má zapnutú odkazovú službu. Výslovne mi povedala, že si nepraje, aby som jej vyvolávala, pretože práve v tom momente môže po službe spať. Nemala som teda odvahu volať v pravidelných intervaloch, najmä potom, čo sme sa rozišli nie práve v najlepšom. „Sústavne ma komanduješ, čo smiem, čo nesmiem. Nebudem tu už ani minútu. Nedovolíš mi dýchať“ kričala na mna, kým zaplesla dverami na byte. Prežívam v nádeji, že je v poriadku, denne si to opakujem, vždy, ked mi úzkosť zviera hrdlo. Akoby tých starostí nebolo dosť, u nás v práci sa hovorí o prepúšťaní. Ani len netuším, či to ustojím. Obávam sa o stratu zamestnania, pretože v našom meste je pracovných príležitostí ako šafránu. A moje možnosti sú veru veľmi obmedzené. Nemám ukončenú ani učnovku. Bola som mladá 17tka, ked som sa šialene zamilovala a utiekla som za svojou láskou do susedného česka. Očarená krásnym mužom som s ním na slobodárke žila viac ako rok a pol. Hned po dovršení plnoletosti sme sa chceli vziať. Naše spolužitie nebolo idilické, časom sa prejavila jeho žiarlivosť a majetnícka povaha. Najprv nasledovala prvá facka, potom prosby o odpustenie, potom druhá, neskôr sa jeho násilie voči mne čoraz častejšie stupnovalo. To už som čakala Viktóriu. Už som neuvažovala o tom, že sa môžem vydať. Myslela som len na to, aby som vydržala, kým porodím a bola som odhodlaná od neho utiecť domov. Domov. K svojej mame, k tomu útočisku, ktoré som rovnako s krikom a nenávisťou opustila vo svojich sedemnástich rokoch. Ihned po narodení svojej dcérky som starostlivo pripravovala svoj útek. Potajomky som si okladala každú korunku, ktorú som pred svojim partnerom dokázala zatajiť. Trpezlivo som čakala, kým ich bude toľko, aby som si mohla prenajať menšie auto, ktoré mi môj skromný majetok, vrátane detskej postieľky a kočíka odvezie. Trvalo to takmer polrok. Domov na Slovensko som sa vrátila s polročným dieťaťom ako slobodná matka. Ešte dnes cítim búšenie svojho srdca kdesi v hrdle, ked si pomeniem na okamih, ked som zazvonila mame pri dverách. Tak veľmi som sa bála, že ma vyhodí, že bude na mna kričať….že ….že ….toľko strachov som si vytvorila vo svojej mysli, že som sa bála takmer všetkého. Toho, či sa dvere otvoria, ale aj toho, že sa pre mna neotvoria už nikdy. Nič z toho, čo sa môže stať sa nesplnilo. Moja mama mi po prvom zazvonení otvorila dvere. Bez slovka ma objala a vzala mi z náručia spiace dieťa. Neviem kde vzala toľko sily, aby sa nerozplakala, nič nevyčítala, ale racionálne konala. Možno jej pohľad na moju vychudnutú postavu, či utrápenú a strhanú tvár stačil, aby mi v danom stave nespôsobila dalšie utrpenie. Nikdy sme sa o tom nerozprávali. Po svojom príchode som prespala vkuse takmer týžden. O malú Viki sa starala mama. Hned ako som sa ako tak zotavila, začala som žiť doma akoby som nikdy neodišla. Tak to to chcela moja mama a takto som si to priala aj ja sama. Len s tým rozdielom, že sme boli doma už tri. Nikdy svojej mame nezabudnem ako mi pomáhala a tisíckrát v duši som ju prosila o odpustenie za to, že som bola taká prchká a nespravodlivá. Veľmi si ju za to vážim a snažím sa jej to dávať dennodenne najavo. Večer pri televízore budeme obe mlčky myslieť na Viki a spoločne veriť, že je v poriadku. Ešte stále mi poskytuje oporu.