http://mili911.blog.pravda.sk/

Do šiesteho mesiaca mi bruško nebolo takmer vidieť. Teraz v polovičke ôsmeho mesiaca vyzerám ako by som zhltla basketbalovú loptu. Na lekárske vyšetrenia chodím pravidelne. Lekár hovorí, že je všetko v poriadku. Aj dnes na ultrazvuku mi potvrdil, že je to tak, ako to má byť. Podľa toho ako sa vyjadroval bude to chalan. Idem sa trochu poflákať po meste. Musím si kúpiť nejaké čierne gate do roboty. Už sa do tých, čo mám, nezmestím aj ked si dám gumičku na gombík. Prebehla som celé mesto a nakoniec som si kúpila čierne tepláky. Vyzerajú ako nohavice, len majú gumičku.

S mamou som nehovorila, poslala som jej smsku. Bála som sa, že by podľa hlasu zistila, že nie je všetko v poriadku a že ju klamem. Veľmi mi chýba. Nemám sa s kým porozprávať. Je pravda, že mám okolo seba veľa kamošiek a kamošov, ale tých moje pocity a starosti nezaujímajú. Sú ku mne milí a pozorní a stále ma volajú zabaviť sa. Občas s nimi zájdem, ale nejako ma tie  opijáše do rána zmáhajú. V mysli sa neustále zaoberám adopciou. Vedúceho žena mi dala  dostupné informácie a tak som si ich všetky prečítala. Rozmýšľam ako zariadiť aby sa Romanko dostal do dobrej rodiny a mal dobrý život. Dieťatko sa v nej práve pohlo. Impulzívne si začala hladiť brucho a tíško sa mu prihovárala: “ Tíško, loptoš. Ideme spať.“

Uložila sa unavená do postele. Vzápätí zazvonil mobil. Po tme natiahla za ním ruku a zodvihla ho.

„Prosím.“

„Viktória, zlatko som rada, že som sa ti dovolala“ zaznel známy hlas z druhej strany.

„Mama ?“ povedala prekvapená.

„Chcela som ti zavolať mama, ale až ráno“ zaklamala.

„To je jedno Viky, či teraz, či ráno. Myslím, že by sme sa mali porozprávať. A najlepšie osobne. Zajtra pricestujem do Bratislavy.Prosím ťa, počkaj ma na stanici o 18 tej.“

Zrazu mi vyschlo v hrdle.

„Mami, ale ja ti musím niečo povedať. Som tehotná v ôsmom mesiaci.“ S napätím čakala, čo bude nasledovať.

„Viky, ja som to tušila. A práve preto prídem.“ Neznelo to ani nahnevane, ani vyčítavo. Uľavilo sa mi a rýchlo som povedala.

„Dobre mama, budem ťa čakať. Ahoj.“

Mäkký, zamatový mamin hlas na mna pôsobil veľmi upokojujúco, A hoci sa mi myšlienky znovu rozbehli všetkými možnými smermi, zaspala som.

Vstala som až na obed. Rýchlo som upratala izbu. Hodila do prania. Zabehla som do obchodu a nakúpila potraviny. Cas bežal rýchlo. Už o hodinu príde mama. Na chodbe som zhrabla kabelku a išla na stanicu. Vlak prišiel včas a ja som už z diaľky na nástupišti videla svoju mamu nesúcu veľkú cestovnú tašku. Usmievala sa. Rozbehla som sa k nej a objala ju.

„Ahoj, mami.“

„Ahoj, Viky.“ Objala ma a ja som sa zrazu cítila v bezpečí.

„Mami, mami.“ Už som dalej nevedela zadržať slzy. Objímala ma, hladila po vlasoch a tíšila.

„Neboj sa Viky. Pod ideme k tebe a tam sa pokojne porozprávame.“

„Co máš v tej veľkej taške mami?“ spýtala som sa.

„Niečo pre teba a niečo pre bábätko. Iste si nemala čas nakúpiť výbavičku do nemocnice.“

Pozrela som na nu a pokrútila hlavou. Celý ten čas som sa zaoberala tým ako svoj stav zatajím a adopciou. Na to, že potrebujem nejaké veci som nemyslela. Vôbec som nemyslela na to, že si dieťa prinesiem z nemocnice domov.

Mama u mna strávila tri dni. Zhovárali sme sa o všetkom možnom. O adopcii dieťaťa.  Povedala mi svoj názor, vymenovala za a proti. Pýtala sa na moje pocity v jednom i druhom prípade. Bola som nerozhodná. Na jednej strane som mala strach, že nedokážem zabezpečiť dieťa a na druhej strane som sa obávala, že sa s tým, že ho stratím navždy nedokážem zmieriť. Neprehovárala ma. Ponúkla mi ešte jednu možnosť. Je nezamestnaná a mohla by si vybaviť dieťa do staroslivosti a ostať na materskej dovolenke.

Rozmýšľam o možnosti, ktorú mi mama navrhla. Vyriešili by sme tak aj otázku penazí. Mama by poberala rodičovský príspevok a starala by sa o dieťa a ja by som opäť zarábala. Mohla by som chodiť domov raz za mesiac. A ked bude mať chlapec tri roky. Vzala by som ich oboch do Bratislavy, prenájom by sme zvládli. Malý by tu mohol chodiť do školky a mama by si u ľahšie našla zamestnanie. Babička by neostala doma sama. Mamin brat sa vrátil zo zahraničia. A našiel si u nás priateľku. Ostal by bývať u nej.

Mesiac do pôrodu ubehol ako voda. Narodil sa mi Romanko. Je to krásny a zdravý chlapček. Ked plače a vezmem ho do náručia, po chvíli sa utíši. Hľadím do jeho hlbokých hnedých očiek a dúfam, že sa nikdy nedozvie, že som ho nechcela.

Ja som len nevedela ako veľmi ho chcem.

Previezla som ho domov k mame. Všetci ho obletujeme ako malého princa. Romanko rastie ako z vody, Je to spokojne dieťa. Usmieva sa a smeje ako hrkáločka. Vždy, ked odchádzam do Bratislavy je mi veľmi smutno. Cas, ktorý trávim mimo neho a nevidím ako rastie mi bude chýbať. Ja to však vydržím. Zmení sa to, len to bude chvíľu trvať.