http://mili911.blog.pravda.sk/

predchádzajúca časť

Rado prichádzal do práce veľmi skoro. Používal stále tú istú skrinku, sadal si na rovnaké miesto tak, aby videl na dvere do šatne. Starostlivo  si poskladal svoj odev do skrinky. Prezliekol sa do pracovného odevu, sadol si na svoju obľúbenú stoličku a potom len mlčky sedel a čakal.  Takmer hodinu po jeho príchode začali prichádzať aj ostatní chlapci. V šatni sa ráno rozliehal hlasný hovor a náhlenie sa na nástup. Pracovný deň pre nich začínal o ôsmej hodine ráno  a končil o druhej hodine popoludní.

Zatiaľ, čo sa ostatní chlapci v priebehu troch mesiacov od začiatku školy stále viac otvárali a nadväzovali medzi sebou priateľstvá, Rado ostával bokom. O nič viac sme o ňom nevedeli, len oficiálne informácie. Pochádzal zo štyroch detí a bol najmladším súrodencom. Otec pracoval ako pomocný robotník na stavbe, matka bola čašníčka. Dátum narodenia, miesto, trvalé bydlisko a to bolo všetko.

Mohli sme si o ňom len vytvárať nejaký dojem z toho, čo sme poznali z oficiálnych materiálov a z toho akým sa javil v priebehu obdobia počas, ktorého chodil do školy. V škole dosahoval slabšie výsledky, učenie mu išlo ťažšie. So správaním problémy nemal. Udržiaval si odstup od spolužiakov i od učiteľov. Nesnažil sa nijakým spôsobom na seba upozorňovať. Bol viac pasívny ako aktívny a to nielen vo vzdelávacom procese, ale aj interakciách so spolužiakmi i pedagógmi. Na praxi akoby trošku ožil. Snažil sa. Krok za krokom prekonával prekážky a hoci sa učil pomaly, nahrádzal to trpezlivosťou a neustálym opakovaním.

Každý mesiac boli chlapci odmeňovaní mesačnou odmenou. Nebolo to ktovie koľko. Rozmedzie, ktoré sme mali k dispozícií nebolo výchovne motivujúce od 20-40 Sk. Nemalo veľký význam siahať a krátiť odmenu z výchovných dôvodov, ale zase na druhej strane nemali sme ochotu dávať chlapcom plné odmeny len z tohto dôvodu. Odsúhlasenie výšky odmeny bolo podmienené dohodou všetkých troch výchovných pracovníkov. Učiteľa, majstra a vychovávateľa.

Jedným  z dôvodov, pre ktoré dostal Rado hned prvý mesiac plnú odmenu bolo podporiť ho v jeho snahe, ktorú prejavoval na praxi a motivovať ho k snahe aj pri učení sa v škole.

Pamätám si na ten deň, ked si Rado bol prevziať peniaze pred prestávkou na desiatu. Na jeho tvári bola radosť aj prekvapenie. Náhlivo odišiel z pokladne.

V chlapčenskej šatni bol veľký ruch a tak len z preventívnych dôvodov sa dozorujúci majster zašiel pozrieť do miestnosti. Chlapci sedeli a horlivo diskutovali o peniazoch, ktoré dostali, či o tom, prečo im boli krátené. Rado sedel za stolom. Pred sebou mal desať rožkov, jednu kofolu a veľké množstvo zemiakového šalátu. Chalani si ho doberali, že také množstvo by stačilo pre päť ľudí a či nejedol týždeň. Nedbalo ich odbil.  A nadalej hltavo jedol.

Poobede som zašiel skontrolovať šatňu. Bol tam, sám. Tak ako skoro ráno prvý prichádzal, tak poobede odchádzal ako posledný. Vždy si najskôr skontroloval prípravu na další deň ako bolo v jeho kompetencii. Ked som vošiel, práve sa obúval. Naťahoval si tenisky na holé nohy. Nechcel som sa ho pýtať, kde má ponožky. Myslel som si, že je to náhoda, alebo sa mu stala nejaká nezvyčajná nepríjemnosť.

Pozrel sa na mňa a znervóznel.

„Už sú všetci preč?“ spýtal som sa, len tak, aby som nadviazal rozhovor.

„Áno, už odišli. Všetko je na zajtra pripravené. Bol som to skontrolovať“ povedal Rado. Ešte stále sa ošíval, akoby mu to, že som vošiel, bolo nepríjemné a videl som, čo som nemal vidieť.

„To je v poriadku, Rado, viem, že je na teba spoľahnutie. Som s tebou spokojný, vedieš si v organizovaní prípravy materiálu veľmi dobre. Tak sa maj, dovi zajtra.“ Obrátil som sa a chcel odísť.

„Pán Vendel“ oslovil ma ticho.

„Prosím“ čakal som na to, čo povie. Hovoril vždy veľmi málo a ja som sa mu chcel priblížiť.

„Dakujem vám za odmenu, ja viem, že som si ju celkom nezaslúžil“ zamrmlal.

„To je v poriadku, snažíš sa na praxi a ked trošku pridáš aj v škole bude to fajn“ povedal som celkom úprimne.

„Určite si si už premyslel, na čo minieš svoje prvé zarobené peniaze“ – snažil som sa odľahčiť ticho, ktoré medzi nami vzniklo.

„Už sa stalo, minul som všetko, čo som dostal“ odvetil.

Zatváril som sa zrejme  prekvapene, lebo  sa tu nachádzal iba jeden mizerne zásobený bufet. Na môj spýtavý pohľad odvetil.

„Kúpil som si kilo a pol zemiakového šalátu, desať rožkov, kofolu a pár sladkostí“. Asi som na neho hľadel ako tupec, lebo svoju odpoved doplnil.

„Aspoň raz v živote som sa najedol do sýtosti. Dovi“. Vystrelil zo šatne.