http://mili911.blog.pravda.sk/

predchádzajúce časti

Nebol som nijakým nováčikom v školstve a tak ma jeho posledné slová okamžite zarazili. Nestačilo si len uvedomiť, že niečo s tým chlapcom nie je v poriadku, ale musel som konať. Na najbližšom stretnutí pedagogickej trojky  učiteľ-majster-vychovávateľ som sa kolegov spýtal, čo vieme o Radovej rodinnej situácii. Triedna učiteľka okrem toho, čo sme vedeli, uviedla len toľko, že na rodičovské chodia rodičia pravidelne. Evidujeme ich záujem o štúdijné výsledky chlapca. Povedal som im, čo som sa dozvedel. Až potom si triedna učiteľka uvedomila, že doteraz Rada nevidela počas veľkej prestávky jesť. Pripisovala to k správaniu adolescentov, ktorí v tomto období ignorujú správnu životosprávu.

Dohodli sme s rodičmi stretnutie. Prišla len matka. Veľmi opatrne sme sa je pýtali ako sa Rado stravuje, aký je jeho bežný deň po škole. Nič nezvyklé sme nezaregistrovali. Ani v spôsobe výchovy ani v stravovaní, či trávení jeho voľného času.

No napriek nášmu rozhovoru sme nijaký pokrok nezaznamenali. Rado si stále desiaty do školy a na prax nenosil. Na štvrťročnej klasifikačnej konferencii sme odhlasovali mliečne desiate pre chlapcov. V tom období, vzhľadom na ich profesiu prišla táto možnosť ako na zavolanie. Ako další krok riaditeľ vybavil pre Rada a ešte piatich chlapcov bezplatné obedy v škole. Chlapcov, ktorí mali troch a viac súrodencov bolo na škole šesť. Mohli a nemuseli túto možnosť využívať.

Rado chodil pravidelne na desiate aj na obedy. Neprišlo mu to nejak divné ani nepochopiteľné, ved všade sa toľko hovorilo o zdraví a podpore zdravia hlavne v chemickom priemysle.

Myslel som si, že sme už za vodou. Och, ako veľmi som sa mýlil.

Tesne pred ukončením prvého polroku Rado prestal chodiť do školy aj na prax. Najprv sme si mysleli, že ochorel, no ked sa ani druhý týždeň neohlásil sám ani nikto z jeho rodiny, zavolali sme rodičom. Radova matka nám povedala, že Rado nepríde. Je vo vyšetrovacej väzbe.

Postupne sa k nám dostávali informácie ako aj v noviny priniesli správy.

„Pätnásť ročný mladík na zastávke xy smerom do sídliska dvomi bodnými ranami zabil 37 ročného muža“.

„Chlapca čakajúceho na zastávke  na autobus domov začal verbálne napádať opitý 37 ročný muž. Posmieval sa mu a strhol mu z ruky náramok z nití. A ten mu zasadil dve bodné rany vyskakovacím nožom. Muž na následky bodných rán zomrel“.

Vyšetrovateľ sa samozrejme zaujímal o to, ako sa Rado správal v škole i na praxi. Pedagogická trojka mu napísala celkové hodnotenie.

Záverom kusých informácií len toľko.

Rado ako poslední bol nevítaným súrodencom a tolerovaným dieťaťom. Prišiel na svet náhodou a neplánovane. Rodičia mu poskytovali to málo, čo mohli. Súrodenci jeho existenciu ignorovali. Nemal vlastné oblečenie, vlastné hračky, ani vlastný priestor. Prijímal len to, čo mu nechali. To sa týkalo aj jeho oblečenia, aj tých spomínaných ponožiek, ktoré občas nemal, pretože sa mu ráno neušli. Rovnako aj jedla, či desiaty. Starší súrodenci mu vzali všetko, čo sa im zdalo, že nepotrebuje. Rado sa nebránil, neprotestoval. Rodičia ani netušili, čím ich syn od detstva prechádza. Bolo pre nich úplne prirodzené, že nosil veci po starších bratoch, lebo na nové oblečenie a obuv nemali dostatok peňazí. Matka im všetkým pripravovala rovnako desiate, navarila obed, aby sa mohli najesť, kým prišla z práce domov.

Chlapec zabil muža pre roztrhnutý náramok z nití. Náramok, ktorý dostal od kamarátov v škole, na športových hrách. Ako člen tímu, ako jeden z nich. Bol to náramok priateľstva. Jediné, čo naozaj patrilo jemu a bolo pre neho.