http://mili911.blog.pravda.sk/

Už pár dní je bláznivé počasie, slnko potom dážd, znovu slnko a opäť dážd. A ako každý jeden z vás aj ja sa denne borím so svojimi starosťami. Z času na čas mám pocit akoby ma prevalcovali a ja som vyžmýkaná ako citrón. V hlave sa mi neustále melú myšlienky urob toto, potom ono, zaplatila si účty, bola si vybaviť veci na úrade. Stihla si termín, čo ak sa ti práve táto činnosť, ktorú robíš nepodarí, nie sú to len tvoje predstavy, ktoré s realitou a uskutočňovaním nemajú nič spoločné. Nie sú to sny, ktoré ti nedokážu poplatiť povinné účty a zabezpečiť živobytie. Meníš zabehnuté veci, prácu, vzťahy, cítiš neistotu, prázdno a napokon strach. Strach zo zlyhania v živote. Strach z toho, že nebudeš stačiť tempu, ktoré si niekoľko rokov zvládal žijúc v rutine, zabehnutým osvedčeným spôsobom. Nie bez pádov, nie bez únavy, nie plne spokojný, ale funkčne. Aj ja sa niekedy bojím, žalostím nad nespravodlivosťou sveta, nad svojimi problémami a trápeniami. Až kým neminiem ten zbytok vlastnej energie a už niet čo vkladať do zúfania.

Vtedy sa s nimi začnem rozprávať. Svojimi strážnymi anjelmi, ved sa hovorí, že ich máme neustále pri sebe. Prihovárajú sa nám a mi pre veľkú búrku v sebe nepočujeme ich láskavé slová, nevnímame ich znamenia a signály podpory. Priznám sa som hluchá, či som tíško alebo nie, len veľmi zriedkavo počujem povzbudenie, či zaregistrujem vnuknutie náhlej myšlienky, ktorá ma odrazí k zlepšeniu, či nápadu okolo toho nad čím práve premýšľam. Nejak nemám šťastie na padajúce pierka, či niekde pohodené mince, ktoré sú znameniami našich anjelov, že sa o naše záležitosti zaujímajú a zaoberajú sa nimi.

A tak som si aj dnes s nimi v duchu pokecala. Najskôr som nahnevane namietla, že so mnou komunikujú takým spôsobom, že im vôbec nerozumiem. Nevidím totiž signály v číselných radoch, ktoré vídam na okolo idúcich autách, nič mi to nehovorí. Povedala som im, že žiadam, aby mi dali do očí bijúci signál, že sa moje záležitosti hýbu k môjmu najlepšiemu prospechu inak si budem myslieť, že hovoriť s anjelmi je hlúposť.

V zápätí na to sa na oblohe zjavila nádherná dúha, trvala krátko, ale ja som si ju nemohla nevšimnúť.

Nestalo sa nič prevratného, len som na určitú chvíľu prestala vesmírnou rýchlosťou premieľať v hlave všetky svoje starosti. Dívala som sa a zhlboka dýchala. Bolo to také prirodzené a plynulo to tak spontánne ako láska. Zrazu som úplne zabudla o čo som to vlastne sama so sebou, pre seba a kvôli sebe bojovala. Nebolo treba robiť nič nasilu. Opäť cítim silu a idem budovať. Stavať svoje myšlienky v duchu, čo smiem, môžem a nie to, čo musím. Slovo musím som sa rozhodla vyhodiť zo svojho slovníka. Toto slovo vyvíja na mňa tlak a ten ma ničí. Uvedomila som si, že nepotrebujem, aby ma niečo ničilo. V mojej rodnej reči toto slovo chýbať nebude.