http://mili911.blog.pravda.sk/

Prežíva ťažké obdobie. Leží na posteli a takmer každú pol hodinu sa budí od bolesti. Zle znáša bolesť, ťažko znáša obmedzenie, pálenie a rezanie v očiach. Cíti, akoby mu niekto tlačil na očné buľvy, naplnené štrkom a pieskom. Už nie je taký odtiahnutý, už nie je taký sebavedomý, už nie je ani taký dospelý. Chcel by sa vrátiť do detstva, v ktorom nikdy necítil toľko bolesti ani strachu ani obmedzenia. Hodiny a minúty sa vlečú ako roky a storočia. Už má pocit, že toho viac  neunesie, chce sa mu plakať, no nemôže, pretože má namiesto obväzov ochranné šošovky, ktoré mu chránia operované oči.

Netušil koľko si toho zakúsi, aká strašne dlhá bude jeho prvá noc po zákroku.

Nebol vôbec pripravený trpieť, ani znášať takú bolesť, nepríjemné pocity a už vôbec nebol pripravený cítiť sa tak bezmocne.

„Mami, ostaň pri mne, prosím“

„Som tu pre teba a vždy budem. Spolu to zvládneme, ver mi.“

Možno si už dávno myslel, že svoju matku a celú rodinu už  ani nepotrebuje. Všetka tá starostlivosť, či drobné službičky, ktoré mu denne preukazovala jeho rodina mu išli pomaly aj na nervy. Občas sa cítil ako uväznený v osídlach tejto starostlivosti.

Veď to neustále vypytovanie – “ Kam, ideš, s kým ideš, kedy prídeš ? Ako sa máš ? Ako sa cítiš? Čo nové? „

To neustále strkanie cudzieho nosa do jeho života bolo neskutočne obťažujúce.

Sám v sebe bol už rozhodnutý a celej rodine už neraz vykričal, že ako náhle odmaturuje chcel by ísť študovať.

Najlepšie, čo najďalej od nich aspoň do Brna, či do Prahy.

Bývať konečne dostatočne ďaleko od nich, od ich neustálej pozornosti a záujmu.

Hm… no aspoň doteraz si to myslel. Dobre mu padlo v tejto chvíli, keď sa ho tí jeho opýtali : “ Ako sa cítiš ? Potrebuješ niečo ?“

Nechutilo mu ani veľmi jesť, nemal náladu ani na nejakú zabavku, ktorá by ho rozptýlila. Čakali ho tažké štyri dni a ešte ťažšie štyri noci, kým sa mu uľaví. Bol  nervózny, neistý, ubolený a nevyspatý a cítil, že má strach. Bál sa či zvládne ďalšiu takú hnusnú noc ako bola tá predošlá.

„Spolu to zvládneme.“

Veril tomu a bol rád, že nie je veľmi ďaleko od nich, bol šťastný, že nie je sám.