http://mili911.blog.pravda.sk/

Prechádzala  sa po byte a nervózne premýšľala o tom, že musí niečo okamžite podniknúť. Viktória sa neustále zatajuje a neodpovedá na telefonáty. Tou jednou smskou, v ktorej napísala: „Som v poriadku, len mám veľa práce“, ju vôbec nepresvedčila.

Večer sa o tom zhovárala s mamou. Aj ona si myslí, že sa niečo deje. Obe sú znepokojené zo dna na den viac. A nielen kvôli Viktórii. Tú výpoved zo zamestnania nakoniec dostala. Je zaregistrovaná na úrade práce a hľadá si zamestnanie. To bude nadľudské úsilie, takmer každý druhý v tomto meste je nezamestnaný. Teraz, ked nechodí do práce, myšlienky na dcéru sú stále neodbytnejšie. Nevidela ju skoro päť mesiacov. Veľmi jej chýba, ale najviac sa obáva … nie, to nie je možné …zaplaší myšlienku.

Viktória nepatrila medzi tie deti, ktoré málo komunikujú. Vždy všetko vypapuľovala na plné ústa. Toto stiesnené ticho jej pripomína ticho pred búrkou. Babka zo začiatku len hundrala, ale teraz je sústavne nahnevaná. Hnevá sa na Viky, ale aj na nu. Takýmto spôsobom prejavuje, že jej Viky chýba, jej živosť a prítulnosť. Babinka, moja. Spomienka na túliacu sa dcéru k babke ju ešte viac rozcitlivie. Opäť sa jej vracajú myšlienky, ktoré neustále odbíja. Ten pocit, že je tomu tak, neustále silnie.

Viky je asi tehotná a preto nechce prísť domov a neustále sa vyhovára.

Cím viac o tom rozmýšľa, tým viac sa jej to zdá byť pravdepodobnejšie. Pokúsi sa jej dovolať stoj, čo stoj, tentokrát sa nedá odbiť. Počká ešte do konca mesiaca, má termín na úrade práce a  na druhý den vycestuje hoci aj neohlásene do Bratislavy. Rozhodnutie je konečné, zajtra to povie mame. Prestala krúžiť po izbe, sadla si na posteľ, aby stíšila myseľ. Vikuška moja, dieťatko moje jediné. História sa opakuje. Srdce jej stíska a mocnie v nej odhodlanie. Bude pri svojej dcére stát zo všetkých síl. Spomína si na to ako to bolo u nej, nebolo to ľahké ani pre nu ani pre babku. Isto to nebude ľahké ani teraz, ale určite to zvládnu.

Mili