http://mili911.blog.pravda.sk/

Po chodníku do parku hopká malé tri a polročné dievčatko, držiac za ruku svoju matku. Je veselé, s rozžiarenými očkami, rozdáva úsmevy naokolo. Dnes je výnimočný deň. Dnes má svoju mamu celú celučičkú pre seba. Nikam sa nemusí ponáhľať, nič dôležité robiť a o nikoho sa starať len o ňu. Pred sebou tlačí kočík s bábätkom a občas sa zastaví, aby mu poopravila perinku.

V parku sa zastavia pri prázdnej drevenej lavičke. Matka si sadá a dievčatko pri nej zaparkuje detský kočiarik. Odbehne na trávnik, kde sa hrajú ostatné deti. Rýchlo sa zamieša medzi ne a začnú sa hrať. Pobehujú, šantia. Veselosť a bezstarostnosť žiari na ich tvárach.

“ Chyť, ma, chyť ma“ ozýva sa volanie raz jedného, raz druhého dieťaťa. Naháňačka nemá konca kraja.

Rodičia sa rozprávajú medzi sebou, nespúšťajúc pohľad zo svojich šantiacich ratolestí. Zrazu sa ozve výkrik a tak zbystria pozornosť.

Dve z detí do seba začali strkať a navzájom popadali na zem. Pád bol prudký a tak sa poudierali a začali plakať. Matky prichádzajú k deťom a prihovárajú sa im.

„Zlatka, anjelik, čo sa ti stalo?“

„Toto zlé dievča ma sotilo a ja som sa udrela“ odpovedá dievčatko a nechá matku poutierať slzy z očí.

„Mala si jej to vrátiť“ poúča matka dieťa.

Opodial sotva pár metrov od nich druhá matka tíši svoje dieťa slovami.

„Ukáž Miška, kde si sa udrela?“ pýta sa matka uplakanej dcérky.

„Spadla som na zadok“ odpovedá dievčatko.

“ A veľmi, ťa to bolí?“ pýta sa zúčastnene.

„Už ani nie“ odvetí dievčatko a utrie si slzičky z očí.

„A prečo ste sa začali strkať?“ spýta sa matka dcéry.

„Ja neviem mami“ odvetí dieťa úprimne.

„Pod pôjdeme domov a po ceste ti porozprávam rozprávku“ hovorí matka dcére a dievčatko prikyvuje hlavou.

„Kde bolo tam bolo, bola raz jedna malá dedinka ležiaca medzi vysokými horami. V strede dediny pretekal malý potôčik, v ktorom sa deti hrávali. Aj Janček Palček so svojím kamarátom Jurkom sa hrávali pri potôčiku a stavali na ňom hrádze, aj vodné mlyny. Jeden pekný deň sa však pohádali sa začali sa biť. Strkali do seba a Jurko padol do potoka. Voda v ňom bola len po členky, ale chlapča si udrelo hlavu, ktorá krvácala. Janček Palček sa veľmi zľakol a utekal do najbližšieho domu zavolať o pomoc. Z domu vybehli susedia a Jurka vzali k lekárovi. Lekár prezrel Jurka, ošetril mu ranu. Janček Palček čakal uplakaný pred ordináciou lekára a bál sa o kamaráta. Na štastie sa nič vážneho nestalo. Ked uvidel vychádzajúceho kamaráta s obviazanou hlavou bolo mu to veľmi ľúto. Ospravedlnil sa a sľúbil mu, že sa už nebude biť“.

Miška pozorne počúvala svoju mamu, po ceste domov sa celkom upokojila. Poobedie prebehlo úplne nerušene. Večer pred spaním, ked ukladala spať svoju bábiku a tak sa jej prihovára.

“ Nesmieš sa biť s kamarátmi, lebo ich to bolí a budeš smutná ako bol Janček Palček“.

Mama sa usmiala na dcérku a s bozkom jej zaželala dobrú noc.

Vdaka ti Janček Palček, že si dennou súčasťou nášho života, tak ako tomu bolo predvčerom pri odvrávaní, včera pri nepozornosti, dnes pri bitke s kamarátom, tak ako tomu bude zajtra, ked bude treba niečomu inému Mišku priučiť.