http://mili911.blog.pravda.sk/

Všetci sme nejakí.

Je dôležité, aby sme sa vedeli akceptovať taký, aký sme.

To je len jedna strana mince.

Tá druhá je o tom, aby sme vedeli akceptovať inakosť, odlišnosť tých druhých.

Jedinečnosť a neopakovateľnosť v prírode nie je náhodná.

Keď sa dospelí od svojich rodičov nenaučili akceptovať druhých ako jedinečné individuality ako to mali naučiť svoje deti?

Aj slová môžu ublížiť a dospievajúce deti vedia byť kruté.

Spomienky matky :

Ani neviem kedy a ako to začalo.

No to len obranný mechanizmus chrániaci jej vlastné ego jej dovoľoval utiecť pred  výčitkami o vlastnej nevšímavosti, neschopnosti empatie, či pred pocitmi viny, kde  vtedy bola, čím sa zaoberala, čo bolo prijoritným záujmom, keď jej uniklo, čo prežíva a čím prechádza jej syn.

Vysoký a urastený chlapec 185cm/85 kg sa v priebehu roka zmenil na trosku. Strácal kilogrami jeden po druhom, cvičil 3 krát denne v niekoľkých sériach brušáky, posilňoval sedacie svalstvo a nohy. Nijaký výťah, ale peši po schodoch na 9 poschodie aj niekoľkokrát denne. Žiadne cestovanie autobusom  20 minút, pekne peši do školy aj zo školy.  Vo voľnom čase si chodil zabehať, či striedal rýchlu chôdzu s behom. A chudol … o aká to pevná vôľa… zrazu tá jeho vychudnutá postava bila do očí, keď si to uvedomila. Necelých 62 kíl. S hrôzou  si všimla, že je taký vychudnutý, že už nemá takmer nijaké svalstvo na rukách. Zľakla sa. Pokúsila sa premietnúť dozadu celé to ročné obdobie. Čo sa deje ? Nijako nezmenil stravovanie na to dohliadala celá rodina, aby potrava, ktorú prijíma bola pestrá a plnohodnotná, veď rastie. Na prehliadky k lekárom chodí, nemá vedomosť o nejakých zdravotných problémoch. Čo sa preboha stalo ?

Nie sú v tom drogy ?

Nie. Takéto zmeny by neprehliadla. Nijaká zmena správania, nijaké problémy v škole, nijaké miznúce peniaze, či cennosti z domácnosti. Je to dobrý chlapec, síce introvertný, žijúci vo svojom počítačovom svete, ktorý je jeho koníčkom, ale nie je osamelý a sám.

Možno ma nejakého parazita, veď skonzumuje dostatok potravy. Nemal by tak neprimerane chudnúť.

Celá vyľakaná ho dotiahla k lekárke. Všetky výsledky z vyšetrení boli dobré. Až na tú neprimeranú vychudnutosť. Lekárka doporučila hospitalizáciu a následne ďalšie vyšetrenia. A výsledok ?

Zdravotné problémy neexistujú. Je to len v hlave chlapca, ktorý má extrémne pevnú vôľu. Našťastie nijaká mentálna anorexia.

Otvárala si cestu k nemu dosť ťažko, aj tie rozhovory neboli najľahšie.

Trápil sa  vo svojom vlastnom vnútri, bojoval s komplexom, dotkli sa ho hrubé slová o jeho urastenej postave, chcel splynúť s davom a tak jedol len jedno jedlo denne – obed, všetky ostatné zbieral, schovával a následne na to vyhadzoval.

Čakalo ich obdobie hľadania cesty k sebe. Kde končí hranica medzi tolerovaním súkromia dospievajúceho dieťaťa a hranica nezáujmu o jeho život ?

Je krehká.

Už  sa nenechá vyhodiť z jeho izby, že nič nepotrebuje, že je všetko v poriadku, že nie je nič nové. Je dotieravá ako štenica aspoň 20 minút denne s ním rozpráva … niekedy nie je o čom …ale niekedy sa mu jazyk rozviaže … akýkoľvek pokus o rozhovor nie je zbytočný. Aj ten konfrontačný im prináša prečistenie ovzdušia.

Trvalo celé dva roky, kým jej syn pribral 10 kg, no ešte stále je to otázne. Stačí nejaké ochorenie a kilečká idú dole.

Dnes je to však inak. Aj jemu samému záleží na tom, aby nechudol aj keď  vôľa venovať sa  telesnému cvičeniu a pohybu ho neopustila.

Možno by nebolo na škodu si zakaždým pripomenúť, čo je akceptácia seba i tých druhých skôr ako dáme verbálne, či neverbálne najavo svoju nechuť ku kilám navyše u toho druhého, či samého seba. Veď kritika, či urážky nie sú tou správnou motiváciou k normalizácii telesnej hmotnosti u nikoho z nás.