Príbeh, ktorý vám rozpoviem sa naozaj stal. Mená a miesto diania sú z hľadiska etiky zmenené.
Bol prvý september. Tešili sme sa na nových žiakov ako každý rok. A hoci sme opakovali rovnaké školské rituály vždy to bolo iné. Tento rok zvlášť. Spúšťal sa nový projekt dvojročného odboru, ktorý mal poskytnúť vzdelanie aj takým deťom, ktoré na základnej škole nemali dobré známky. Dostal názov varianta „B“. V prevažnej miere malo ísť o vzdelávanie ťažšie vychovávateľných a problematických detí. Tématicky aj materiálne bol projekt vybavený, v triede nemalo byť viac ako 20 detí a my sme verili, že to zvládneme. Ved sú to len chlapci 14-15 roční.
Na slávnostnej ceremónii pred nami stála skupinka chlapcov, ktorí na pohľad pôsobili spokojne a v tvárach mali očakávanie, ktoré sme tak dobre poznali už z predchádzajúcich ročníkov. Bol to prvý deň a niesol sa v duchu oboznamovania, kultúrneho programu a voľnej zábavy. Na jeho konci sme všetkých žiakov rozdelili podľa vopred pripraveného harmonogramu týždeň odborná prax, týždeň škola. Práve týmto nováčikom sa ušlo začať školský rok práve odbornou praxou.
O deň neskôr sa dostavili na pracovisko. Aj tu prebehlo delenie 20 člennej skupiny chlapcov do dvoch menších po desiatich členov. Začali sme školením bezpečnosti práce, úvodnou inštruktážou, vzájomným predstavením a fasovaním pracovného odevu a obuvi. Chlapci boli otrávení z tejto nič neposkytujúcej organizačnej činnosti. No napriek tomu verili, že to nebude stále také nudné ako doteraz.
Začali sa vzájomne zoznamovať a už v priebehu dňa medzi nimi vznikali konflikty a boj o postavenie v skupine. Každý z nich bol nejakým spôsobom rebel a osobnosť, ktorá sa snažila získať v akejkoľvek konštalácii vedúce postavenie. Ostávali sme v pozadí, pozorovali. Ich spôsob sebarealizácie, vyjadrovania a presadzovania vlastných názorov v ich vzájomných rozhovoroch, ktoré sme motivovali a usmerňovali. Na základe pozorovania sme ich triedili do ešte menších skupín, ktoré by boli charakterovo a záujmovo rovnaké, nepopierajúce ich individuality, temperament a vedúce k hlavnému cieľu k spolupráci. Nebolo to veľmi jednoduché. Naraz sa v jednej i druhej skupine vyskytlo viacero vedúcich osobností, ktoré navzájom rivalizovali o mocenské pozície a vplyv na skupinu. Ich verbálne a neverbálne prejavy niesli známky agresivity a manipulácie. Nemohli sme dopustiť, aby sa v skupine zaviedla autorita sily a zastrašovania. Bolo nevyhnutné tieto mocenské návyky už v začiatkoch eliminovať, roztrieštiť vplyv agresívnych prejavovacích schopností a postaviť im kompenzačný panel. Zdalo sa, že najlepším riešením bude rozložiť kompetencie jednotlivých chlapcov do niekoľkých blokov, ktoré boli dôležité z hľadiska riadenia práce. Jeden bude zodpovedný za prípravu materiálu, ktorý budeme potrebovať na každý pracovný deň. Druhý bude zodpovedný za starostlivosť a prípravu náradia a nástrojov k práci. A tretí bude obhospodarovať sklad a zabezpečovať nevyhnutnú spoluprácu s pracovníkmi vo výrobe na základe potrieb priebehu výučby.
Toto riešenie malo priniesť viacero kladov. Ako prvý sme si uvedomovali, že nebude vzájomné rivalizovanie, pretože oblasti boli rovnako dôležité a a nútili našich vodcov k spolupráci. V druhom rade sme počítali s tým, že sme zabránili konfrontačnému modelu správania medzi jednotlivými autoritami. Tretím kladom bola možnosť lepšie spoznať týchto chlapcov a možnosť pozitívneho ovplyvňovania ich správania sa ako aj ich správania sa voči skupine. Ako štvrtý klad sme si uvedomovali fakt, že budeme mať možnosť naučiť chlapcov manuálne pracovať v prostredí bez veľkých treníc a dostatok času venovať sa aj ostatným členom skupiny.
Jedným z vodcov, ktorému bola zverená určitá dávka zodpovednosti bol Rado. Chlapec vysokej, štíhlej, šľachovitej postavy s tmavohnedými vlasmi a modrými očami. Nepatril medzi typických vodcov, ktorí by mali prirodzenú autoritu, či si ju presadzovali agresivitou, alebo manipulačnými technikami. Bol tichšej uzatvorenej povahy. Nenarozprával toho veľa, ale ked sa ozval jeho hromový hlas, nebolo možné nepočuť ho. Vtedy skupinka okolo neho zmlkla a čakala. Riadil si svoj malý biznis krátkymi pripomienkami. Bol dôsledný a vyžadoval splnenie rozdelených úloh. Na ostatných pôsobil zvláštnym a nevypočitateľným dojmom. Z jeho výrazu tváre sa nikdy nedalo vyčítať aké pocity a emocie sa v ňom odohrávajú. Zdal sa byť stále rovnako neprehliadnuteľný, či sa úlohy plnili alebo pri nich chlapci meškali. Nekričal, nenadával, nebol agresívny. Len sa k nim postavil a priložil ruku k dielu. Prestávka, či nie, nepohol sa od nich. Nevynikal ktovie akou manuálnou zručnosťou. Mnohé z vecí, ktoré mal urobiť sa nevyznačovali presnosťou, či kvalitou. Kritiku postupu práce, či kvalitu vyrobenej súčiastky prijímal bez slov. Nedala sa mu uprieť snaha a ochota vykonávať opravy a postup dovtedy, kým jeho výrobok nebol natoľko dobrý, že bol použiteľný.
Práve o Radovi bude náš príbeh …..
Celá debata | RSS tejto debaty