http://mili911.blog.pravda.sk/

Na ultrazvuk som išla hned na druhý den. Vyšetrením lekár zistil, že som v piatom mesiaci gravidity. Umelé prerušenie neprichádza do úvahy. Zavolala som Máriovi a oznámila mu, že čakám dieťa. Neviem, čo som čakala. Oboril sa na mna, aby som ho nezaťažovala svojimi problémami. Jeho sa to netýka. To, že ma niekto nabúchal je moja vec. On to určite nebol.

Prehltla som horkú pilulku a svoju lásku poslala v duchu do horúcich pekiel. Vzápätí som sa rozplakala, v hlave sa mi výrilo množstvo otázok. Co budem robiť? Domov ísť nemôžem. Všetci by ma odsúdili, mama by dostala infarkt, babka by ma prizabila. Ako sa postarám o dieťa, ked nebudem mať príjem? Mám pôžičku, o ktorej mama nevie, telefon mi vypli, lebo som nezaplatila dve faktúry a ešte aj podnájom. Sama ledva vystačím s tým, čo si zarobím. Od toľkého plaču som unavená zaspala.

Zobudila som sa v tvári celá opuchnutá. Pozviechala sa z postele a išla do sprchy. Prezrela som si svoje telo a ešte stále na mne nebolo nič vidieť. Len máličko vypuklé bruško, akoby som bola najedená na prasknutie. Obliekla som sa a trielila do roboty. Dnes bolo šialene veľa ľudí. Celý čas som bola nesvoja až sa ma vedúci opýtal, či sa niečo deje. Vedela som, že musím “kápnuť božskú”, lebo podľa toho musí upraviť smeny. Priznám sa, že jeho reakcia ma prekvapila. Povedal, že pokiaľ budem schopná môžem robiť na rajone normálne dvanástky. No v ôsmom mesiaci, či poprípade okamžite, ked sa na to nebudem cítiť ma preradí na denné osmičky za bar. Potešilo ma, že sa k tomu postavil takto. O niečo málo starostí, ktorými sa budem zaoberať. Z práce som išla domov, nechcelo sa mi nejak zabávať aj ked ma kamoši prehovárali. Musím o tom popremýšľať, musím sa s niekým poradiť. Na koho sa však obrátim?

Zavolala som k sebe Miru, najlepšiu kamošku a kolegynu. Jej som to povedala ako prvej. Vyvalila na mna oči a vyhrkla.
“Preboha, Viki a čo budeš robiť? Nedáš si to vziať?”
“To sa už nedá. Je príliš neskoro” odpovedala som a znovu sa mi chcelo plakať.
“Na niečo prídeme, neboj. Pod dáme si niekde kávu.”

Vybrali sme si tichší pub. Akurát sme si objednali kávu, ked sa tam dovalil Milan s kamarátmi.

“Aaaa, ahoj Viky, skrývaš sa niekde pred nami?”

Nestihla som odpovedať, hned si prisadli a začali objednávať pohárik za pohárikom. Dala som si s nimi, nechcela som predvšetkými rozoberať, prečo by som nemala fajčiť a piť. Kecali sme o všetkom možnom, ale nejak som sa nedokázala uvoľniť. Domov som prišla nad ránom a hned zalomila.

Na druhý den za mnou Milan prišiel. Nebolo tam veľa ľudí a tak som sa s ním mohla trochu porozprávať.
“Som tehotná, v piatom mesiaci.”povedala som mu a pozorne sa mu dívala do tváre ako bude reagovať.
“Heej, no toto, ty budeš Vikuška sexi aj s bruškom. Nalej nám obom po pol deci.”
“Ja by som ale nemala piť” namietala som.
“No jeden ťa hádam nezabije. A čo budeš robiť? Necháš si to?”
“Neviem, čo budem robiť. Na interupciu je neskoro.”

Začali prichádzať hostia a tak sme v rozhovore nemohli pokračovať až do záverečnej. Ked som spratávala stoly Milan už bol taký opitý, že som ho radšej poslala domov. Rýchlo som upratala a pomaly sa zberala domov. Ešte vyplniť hárky a… v tom došla vedúceho manželka. Občas sa zastaví, skontroľovať, či je všetko v poriadku, ked zatvárame. Dnes však prišla za mnou dole do baru a chcela ešte naliať džús. Boooože, dúfam, že tu nestvrdnem do staroby, pomyslela som si v duchu. Naliala som jej teda džús.

„Aj ty si niečo nalej,Viky. Rada by som sa s tebou chvíľu pozhovárala. Počula som, že čakáš dieťatko.“ No už len toto mi chýbalo. Zrejme musím odpovedať.

„Áno, počuli ste dobre. Som v piatom mesiaci a na interupciu je neskoro.“ Snažila som sa to skrátiť zhrnutím všetkého, nech to mám čím skôr za sebou.

„A už si rozmýšľala ako sa pripravíš na príchod dieťatka?“ Kriste pane o čom to točí ? Na čo sa ma to vlastne pýta.

„Ako to myslíte ?“opýtala som sa.

„Pýtam sa na to, či si už o tom hovorila s mamou a babkou. A už si sa rozhodla, či si dieťatko necháš, alebo ho dáš na adopciu.“

„Nie, ešte som to doma nepovedala. A ako to myslíte s tou adopciou? To akože môžem porodiť dieťa, dať ho na adopciu?“

Páni, možno by sa mi to podarilo zariadiť tak, aby sa o tom u nás doma nik nedozvedel. Fúúú, možno aj to je riešenie. Musím sa o tom dozvedieť viac. Už mi ani nevadilo, že ma šéfova žena zdržiava. Naliala som si do toho džúsu malú vodku. Sefica sa zatvárila nejak divne.

„Viky, nemala by si piť alkohol. Aj tie cigarety nie sú dobrý nápad.“ Moralizuje, to sa dalo čakať. Nech mi radšej povie viac o tej adopcii. Nevyzerá, že by to dalej chcela rozvádzať. Budem sa jej musieť vypytovať.

„Neviete mi povedať ako sa taká adopcia vybavuje, kde mám ísť a ako vybaviť príslušné papiere ?“ opýtala som sa trochu nedočkavo.

„Isteže ti môžem poradiť ako máš postupovať. Ale myslím si, že to nie je jediná možnosť a mala by si si to rozmyslieť.“

„Ja som si to už rozmyslela. Dám to dieťa na adopciu.“

„Viky na takého rozhodnutie si treba dať čas a ty sa nemusíš rozhodnúť ihned. Najmenej do pôrodu si to poriadne premysli a porad sa s mamou. Písomným prehlásením, že sa vzdávaš dieťaťa je také rozhodnutie nezvratné. Mala by si popremýšľať, či dokážeš zvládnuť ten fakt, že už ho nikdy neuvidíš. Môže ťa premôcť smútok, výčitky, alebo budeš ľutovať svoj čin.“

Dopila džús a zdvihla sa k odchodu. Dnes už asi nič neporiešime. Som unavená a tak sa zberám aj ja. Na rozlúčku mi povedala.

„Príd za mnou, ked sa budeš chcieť porozprávať. A nezabudni, že v tebe rastie malý človiečik, tak by si naozaj nemala požívať alkohol ani fajčiť“.

Koza stará, nezabudla si rýpnuť. Ale predsa mi to niečo dalo. Adopcia. To je riešenie. Pokiaľ sa mi podarí presvedčiť mamu, že naozaj nemôžem prísť skôr ako na vianoce, bude to ako by sa to ani nestalo. Aj mne už sa cnie za domovom. Musím to však vydržať až do vianoc. Dieťa sa narodí okolo novembra a do decembra budem určite fit. No nie je to až taká katastrofa ako som si myslela len pred pár hodinami. Musím tú správu povedať Mire. Uf, ale mi odľahlo. Odľahlo mi ale len na chvíľu … to čo som považovala za vybavenú vec sa vôbec nestalo. Clovek mieni, pán boh mení ….

Nabudúce sa dozviete viac.

Mili