http://mili911.blog.pravda.sk/

Ostala som s ním doma na neplatenom volne, aby som sa o neho mohla starať. Nemala som ani potuchy ako sa správať, keď budem vidieť svoje dieťa počas abstinenčnej krízy. Paľo prosil, škemral, mravčal ako mačka, keď sa ma pokúšal zlomiť, aby si mohol pichnúť potrebnú dávku drogy. Cítil sa mizerne, veľmi sa potil, mal triašku celého tela, nekontrolovateľné kŕče v končatinách a bolesti v bruchu. Neustále ho preháňalo, odmietal jesť aj piť. Jeho nálady sa prudko striedali. Správanie mal nevypočitateľné. Najskôr sa správal normálne, hovorili sme o všetkom možnom, v priebehu rozhovoru a počas dňa sa ma pokúšal rôznymi spôsobmi manipulovať, potom jeho krotké správanie nahradila prudká nenávisť. Nevyberane mi nadával, vyhrážal sa mne i manželovi, neskôr prosil, hral na city. Prežili sme neuveriteľné peklo.

Takmer tri mesiace sme sa pri ňom striedali a dávali na neho pozor, aby si nejakým spôsobom neublížil. A aby si prostredníctvom nejakého kamaráta nezabezpečil drogy. Manžel si preniesol svoju prácu domov a stále sa mu venoval. Obaja sme sa s ním zhovárali a neustále ho odvádzali od myšlienok na drogy. Jeho bratia s ním trávili oveľa viac času ako predtým. O tom, čo sa stalo Paľo odmietal hovoriť. Každému kto sa spýtal na jeho zlomeniny odpovedal, že spadol.

V škole mu vzhľadom na zranenie povolili individuálne štúdium a na maturity išiel s barlami.

Zmaturoval dobre. Boli sme na neho pyšní, ale stále sme sa obávali, či zvládne odolať heroínu, keď bude zdravý. Paľovi sa zatiaľ nič nechcelo robiť, ale nemal na výber. Stále sa nemohol pohybovať bez pomoci. Kým som sa ja venovala domácim prácam, jeho bratia boli v škole. Sedel na pohovke s notebookom na kolenách a nudil sa. Občas pozrel na pracujúceho otca a vlastne z nudy mu začal pomáhať. Manžel mu začal zadávať čoraz viac úloh a časom čoraz viac kompetencií v rámci svojej firmy. Keď Paľo vyzdravel bol už celkom skúsený pracovník a pre firmu svojho otca prínosom. Manžel ho mienil urobiť manažérom svojej spoločnosti a tak mu prejaviť dôveru a šancu niečo dokázať. Kým to však zrealizoval bol náš najstarší syn odsúdený za vykrádanie áut na dva roky a povolaný na nástup do výkonu trestu. Až neskôr sme sa dozvedeli, že si na nákup potrebnej dávky prilepšoval vykrádaním áut.

Opäť sme padli až na dno svojich duševných síl a boli sme postavení tvárou v tvár skutočnosti ako sa správne zachovať.

Paľo nastúpil do výkonu trestu. Chodievali sme za ním každý mesiac a posielali mu povolené balíky. Pri návštevách za sklenenou tabuľou nám syn pokaždé opakoval, že sa má dobre. Ospravedlňoval sa za všetko, čo spravil a tešil sa, že po návrate všetko odčiní. Za dobré správanie mu odpustili polovičku trestu. Vrátil sa domov už nie ako neskúsený mladík, ale utrápený mladý muž. Chvíľu sa vyhýbal všetkým ľuďom a s bratmi komunikoval len zriedkavo. Takmer nechodil von.

Svoj pobyt zhrnul do jedinej vety.

„Už sa tam nikdy nechcem vrátiť a robiť niekomu poskoka a štetku“. Viac o tom nechcel hovoriť. Trvalo to pomerne dosť dlhý čas, kým nadobudol sebaúctu a začal sa realizovať v práci s otcom. Naozaj sa tým manažérom stal. Postupne sa mu v otcovej firme začalo dariť a spoločnosť prosperovala. Približne za dva roky po návrate z väzenia si našiel dievča. Bola to veľká, ale búrlivá láska. Často sa hádali, často rozchádzali a my sme sa opäť obávali, či sa náš syn nevráti k drogám. Ostré hrany ich vzťahu sa po roku a pol chodenia obrúsili a naši mladí začali plánovať svadbu. Sú z nich manželia a majú dvojročnú dcérku.

Naši dvaja mladší synovia prešli pubertou a dospievaním v primeranej norme. Od toho osudného okamihu mali oveľa väčší rešpekt pred otcom. Obaja sa úspešne presadili v medzinárodných spoločnostiach a darí sa im. Aj oni sa oženili, no na rolu otca si musia ešte nejaký ten mesiac počkať.

My dvaja s manželom si užívame dôchodok, staráme sa o malú vnučku a počas pekných dní sa tešíme z práce na záhradke. Manžel občas ešte dozoruje v spoločnosti synove rozhodnutia, ale len veľmi málokedy zasahuje. Paľovi zveril celé rozhodovanie a zatiaľ sa mu darí.

Občas si obaja spomenieme na to, čo sa stalo, snažíme sa zaplašiť dotieravé myšlienky  „Čo ak sa to stane znovu“. Denne si pripomíname, že je potrebné tešiť sa z toho, čo máme, že sa našim deťom darí a všetci sme zdraví. Bojujeme s vlastným strachom a s predstavou, čo by bolo, keby bolo.